Poučenie, ktoré ma naučila smrť môjho otca o smútku, živote a pohybe ďalej
Môj otec zomrel na infarkt na začiatku roka 2021. Tak ako som si myslel, že teraz, keď je rok 2020, sa veci zlepší, život ukázal opak.
Celé dni som poskakoval medzi otupeným a citlivým. A vyjadriť svoje pocity slovami je náročnejšie, ako som čakal. Ale prehra ma naučila niečo, čo som sa nemohol naučiť nikde inde.
Ak ste stratili milovanú osobu, dúfam, že vďaka týmto lekciám, ktoré som sa naučil zo straty môjho otca, sa budete cítiť menej osamelo.
Prečítajte si tiež: 5 životných lekcií, ktoré som sa naučil v roku 2020
Životné lekcie som sa naučil zo smrti môjho otca
Každý smúti inak
Na otcovej spomienkovej slávnosti som bol asi jediný, kto nevyronil slzu. Všetci ostatní plakali. Ale bol som otupený. Keď som sa pozeral na podlahu, zdalo sa, že zvyšok sveta sa rozmazal.
Bol som otupený. Celé dni som nevedel, ako sa mám cítiť. Bolo to, akoby môj otec zobral časť mojich citov so sebou. V mojom srdci bola diera a nebol som si istý, ako ju vyplniť.
O pár dní mi zavolal môj najlepší priateľ, aby ma skontroloval. Ako sa spýtala: 'Si v poriadku?' všetky pochované pocity vyplávali na povrch v okamihu. Jej otázka mi pripomenula, že prežívam ťažké obdobie. A je v poriadku byť emotívny. Plakala som do telefónu neviem ako dlho. Zlomilo mi to srdce, no zároveň sa mi uľavilo.
Smútenie je osobný proces. Každý reagujeme na bolesť a straty inak. Niektorí môžu byť šokovaní a niektorí sú otupení ako ja. Pre ostatných môžu cítiť hnev alebo zúfalstvo.
Neexistuje správna odpoveď na to, ako by ste sa mali cítiť, keď ste niekoho stratili. Liečenie nie je súťaž. Nikto nenačasuje váš proces. Namiesto toho si dovoľte liečiť sa vlastným spôsobom, vlastným tempom. Každý malý pokrok je dôvodom byť na seba hrdý.
Iní vám môžu pomôcť, ale nemôžu vás vyliečiť.
Moji priatelia a rodina mi veľmi pomohli, keď som stratil otca. Robili mi spoločnosť, aby som sa cítil menej osamelý. Bol som vďačný za lásku a starostlivosť. V hĺbke duše však chápem, že nie sú to, čo som potreboval najviac.
Mám dve možnosti: prebývať v hneve, popieraní a slzách a ťahať svojich blízkych so sebou. Alebo sa môžem rozhodnúť, čeliť svojim emóciám a skoncovať s utrpením. Bývanie je pohodlné. Napredovať je ťažké. Ale som rád, že som išiel s tým druhým.
Lekcia tu? Koľkokrát ste počuli „budeš v poriadku“, ak tomu neveríš, nebudeš v poriadku. Šťastie je voľba a rovnako aj liečenie. Niekedy vás delí jedno rozhodnutie od toho, aby ste sa pohli vpred. Nebuďte tým, kto vám bráni v zlepšovaní sa.
Nikdy to nebude rovnaké, a to je v poriadku.
Zo smrti môjho otca som sa naučil, že jazva je trvalá. Môžete sa vyliečiť, ale už to nebude rovnaké.
Keď môj otec zomrel, môj život sa zmenil. Na balkóne sme sa rozprávali o rybárčení a stanovaní. Smiali sme sa na akejkoľvek absurdite v správach. A bohvie prečo trval na varení, aj keď bol hrozný kuchár.
Ale teraz je všetko inak. Nech sa snažím akokoľvek, tieto chvíle sa už nevrátia. Môj otec sa nevráti. Dom bol zrazu príliš veľký a príliš tichý. A zostal mi celý čas, keď neviem, čo mám robiť.
Toto je pre mňa nový normál, rovnako ako pre mnohých bol rok 2020. Nemá zmysel pokúšať sa obnoviť minulosť, pretože je to nemožné. Vážime si to, čo sme mali, a ideme ďalej s tým, čo máme. A na tom záleží.
Prečítajte si tiež: 13 vecí, ktoré by sme mali prestať považovať za samozrejmosť
Som všetky uši.
Toto sú lekcie, ktoré som sa naučil zo straty môjho otca.
Ak prechádzate týmto procesom a potrebujete sa vyventilovať, pokojne sa so mnou podeľte o svoje pocity. Môžete zanechať komentár nižšie alebo ma označiť na Instagrame. Nie som sám a ani ty nie si. Držte sa – ste silnejší, než si myslíte.
